Príchod na LETISKO

Letisko Sabiha Gokcen

Tak som tu! Plný očakávaní a napätia, treba dodať, že aj dosť unavený po lete, vystupujem na Istanbulskom letisku. Let bol prijemný (viac ako polovicu som predriemal), s pasom žiadne problémy, batožina mi vybehla medzi prvými a neporušená, až mi to bolo divné ako to všetko ide pekne po masle. Pri vystupovaní s priestoru pre cestujúcich som túžobne očakával nejakú vysmiatu tvár s ceduľkou AIESEC. Vyšiel som von s budovy, viackrát som sa prešiel medzi všetkými ľuďmi pred letiskom či náhodou niekto z nich nie je tá moja spriaznená osoba. No moc sa mi nedarilo. Okrem faktu, že Turci majú radi tabakové výrobky a taxíky vyzerajú ako v NY sa Turecko zdá rovnaké ako naša rodná vlasť.

Po trištvrte hodiny čakania som si povedal, že asi to bude viac ako len meškanie. Rozhodol som sa preto zavolať Kubi-mu, jedinému kontaktu, ktorý som mal. Týmto chcem poďakovať Bubu, ktorá mi poskytla telefón, nakoľko naše telefóny tam nefungujú. Treba ich registrovať a to mi v tej chvíli ešte nebolo jasné ako. Vtip bol však v tom, že ten telefón ma značné problémy s výdržou a tak musím stáť pri jednom bufete, odkiaľ nabíjam mobil, hlavou vytŕčam von, keby som náhodou niekoho zbadal a zároveň si držím nabíjačku v telefóne.

Telefón zvonil dlhšie, asi chlapec spí veď sú tri hodiny ráno. Po čase zdvihol a dali sme sa do reči. Hneď mi povedal že zavolá típkovi, ktorý ma mal ísť vyzdvihnúť, že čo sa deje. Bol som úprimne veľmi šťastný, pretože som už vedel, že na mňa nezabudli, len sme sa asi minuli. Po menej ako desiatich minútach volá Kubi, že kde presne som. Samozrejme mu podávam presné informácie. Oblečenie, opis miesta, moja približná poloha a podobne. Takýto podobný telefonát sa zopakoval asi ešte tri krát. Nebudem klamať začal som byť nervózny, že prečo sa nemôžeme nájsť. Pri našom poslednom telefonáte som sa ho len pre istotu spýtal, či je ten chalan na letisku Sabiha Gokcen. Ozvalo sa: „ Oooou haaa“ a hneď mi bolo jasné, ktorá bije. Istanbul má totiž dve veľké letiská a bohužiaľ si môj kontakt myslel, že som na tom väčšom z nich. No čo už, tú hodinku počkám. Kubi ma ubezpečil, že človek za mnou hneď vyrazí. Za päť minút mi prišla sms-ka: „ Čau chlape, žiadne autobusy nechodia, choď sa schovať do vnútra a počkaj do rána, potom pre tebe prídeme.“ J

A aké ponaučenie z toho plynie? Nevadí, že ste napísali 5 krát, že prídete na letisko XY, napíšte to 10 krát. Majte pri sebe telefón na človeka, ktorý vie ako vyriešiť situáciu, noste zo sebou nabitý notebook, aby ste mohli takéto krásne okamihy hneď zaznamenávať a hlavne to berte pozitívne, keďže sa dokázalo, že optimisti žijú dlhšie.

Tomy